Pred rokom som si už zbierala nápady v hlave, ako Ťa prekvapím , mami. Aby to bolo detské, a tým aj smiešne...radostné a nápadité,...ale hlavne, aby z tých mojich bláznivých bláznovstiev...dýchala láska. Poroznášala som farebné papieriky, s malými prekvapeniami po celom dome. Na dlážku, za klavír, pod posteľ, na balkón, do kuchyne, do chladničky, do vani...do každého kútika , nášho bytu...môjho a Tvojho srdca. pokračovanie článku
Ani deti nemajú vždy svoje dni. Tak ako aj dnes...tak ako aj my, dospelí. Sme často vyčerpaní a unavení už len pomyslením, že v škole máme zostať ešte niekoľko hodín. Nie všetky hodiny, nie všetky dni, však sú takéto...našťastie. Inak by sme to, my všetci ....mohli zabaliť. Krásne spestrenie a zdúhovenie spoločných chvíľ...kde každý priložil svoju farbu ku krásnej mozaike. pokračovanie článku
Krásne myšlienky nám krášlia naše, veľakrát ťažké a uplakané dni. Dni, keď sa nám zdá, že dva dni sa spojili dokopy a zobrali kúsok zo sily a energie aj tretieho rána. Cítime sa bezradne, vyčerpane a zúfalo...a vzápätí, príde myšlienka , veta , poznámka detí, ktorá rozsvieti chvíľu, okamžik, dopoludnie. A deň sa stáva krajším ako sa nám v skutočnosti na začiatku zdal. Také sú naše dni v škole. Striedavo oblačné a oblačno slnečné. pokračovanie článku
Detstvo. Zvykáme, vzlykáme, hľadáme a nachádzame. Ľudí , ktorí nám ponúkajú objatie a ľudí , ktorých objímame radi. Na začiatku ani nevieme, kto sú, čo sú, a prečo sú pri nás. Iba vieme, že sa pri nich cítime bezpečne a isto. Ponúkajú lásku a nežiadajú za ňu nič. Iba náš detský plač a smiech. Púšťame sa do hier , do malo - veľkých nebezpečenstiev , kde anjeli strážni nastupujú na dvadsaťštyri hodinové služby. Veľké slzy za malé pády, pre nás však bolestivé. Učíme sa práve na nich a naše kolená sú týmito pádmi , zo dňa na deň pevnejšie. Hra je ráno, obed aj večer. Celodenná zábava našich dúhovo farebných chvíľ detstva. pokračovanie článku
Nie je ťažké pochopiť, prečo ju mám tak rada. Pretože, je to Banská Štiavnica. A Banskú Štiavnicu nemožno neľúbiť. Jej história je ďalekosiahlejšia ako naše najďalekosiahlejšie myšlienky. Je komplikovane zašifrovaná do svojich uličiek, kde sa skrývajú naše detské bláznenia v Botanickej záhrade, volejbalové turnaje závodného charakteru sídliskových detí, či romantické poblúznenia v poblúznených úzkych uličkách, stúpajúcich do výšok...chodníkov, či našej fantázie. Banskú Štiavnicu nemožno neľúbiť, pretože : pokračovanie článku
Deti majú zvláštny dar. Vedia svojim smiechom rozosmievať a svojim plačom rozplakávať. Vedia liečiť bolestivé miesta našej duše, keď nás smútok ťahá k zemi. Svojimi spontánnymi myšlienkami , púšťajú aj za nás šarkanov fantázie do oblakov. Nútia nás smiať sa, aj keď sme smutní. Radovať sa z maličkostí a nezamýšľať sa prílišne nad tým, či na ten náš úsmev a smiech máme dostatočný dôvod či príčinu. Opäť pribudli ďalšie a ďalšie myšlienky z našich školských prvácko - druháckych lavíc. pokračovanie článku
Kytica červených ruží, pohodená je v tráve,..
nejaký zlom nastal,...v tej chvíli práve. Odišla, zostali iba ruže,...
a smútkom zaliate spomienok kaluže. Čo sa vlastne stalo,...to nikto nedozvie sa
táto chvíľa,... vraj rozchod nazýva sa. Však tento rozchod inú podobu má,...
navždy mi totiž odchádza,...moja mamka jediná. Odchádza, ale nie len dočasne,... jej srdce,...
mamke mojej ,o chvíľu vyhasne.
pokračovanie článku
Pokračujem pribudnutým. Poznámkami a myšlienkami detí, ktoré spestrujú každodennosť nášho školského života v škole pre žiakov so sluchovým postihnutím. Sú to reakcie , ktoré nezostávajú bez reakcie. Sú to myšlienky, ktoré sú veľakrát ťažko pochopiteľné ,...ale úsmevné...a čo je najdôležitejšie,...pre obidve strany. pokračovanie článku
Tečúca zmrzlina z každej strany ,strapaté a zalepené vlasy od kúskov žuvačky ,radosť zo stretnutia s kamarátmi ,snehoví anjeli vôkol domu ,pokreslené steny ,zabúdanie vecí a hlavne svojich povinností, zaspávanie s plyšovým zvieraťom, alebo človekom s „plyšovým" pohladením pokračovanie článku
Krásne iskrenie, ktoré malo u nás vždy aj zvukové efekty...detského smiechu. Krásne iskrenie detského šťastia a dospeláckych, rodičovských vrások...spokojného úsmevu. Iskrenie radosti z krásne prežitých chvíľ, zhasínajúceho končiaceho roka. Čím je človek dospelejší, tým má iskrenie pre neho menej iskierok a prskavka horí oveľa oveľa rýchlejšie...vtedy, keď uhasíme v sebe , to všetko detské, ukryté pod vráskami ...v nás. Prskavky nás robia deťmi. Tak ako snehoví anjeli, snehuliaci s čaptajúcou a krivou postavou, tak ako bubliny z bublifuku, ktoré robíme pre deti a iba tak, pieskové koláče bez vône...alebo kotúľanie na trávovo zelenej lúke, ktorá je v strmom kopci, strmo kráčajúcich rokov oproti a proti nám. Deťmi nás robia aj samotné deti. Ich smiech a bláznivé nálady bez pretvárky. Ich bezprostredné správanie a chechotanie...naoko, veľakrát, také bezpríčinné. pokračovanie článku
Milý Ježiško, píšem Ti tento list už ako dospeláčka. Veď vidíš, že už sa snažím uhládzať svoje slová do ako takého zmyslu. Aj keď sa Ti môže zdať, že sa mi to aj napriek tomu, nie až tak veľmi darí. Keď tak rozmýšľam celkom som to riskla tým, že som Ti hneď na začiatku napísala, že som dospeláčka. Viem totiž, že najskôr čítaš detské listy a iba niekedy listy tých, často tak premúdrelých, nás dospelákov. Neviem, ako si udržať Tvoju pozornosť pri čítaní tohto článku. Rada by som Ti niečo detské nakreslila, lebo viem, že kresbičky detských rúk sú Tvojmu srdcu najmilšie. Ale nedá sa mi. Neviem prečo, ale akosi som zabudla detské motívy,....v poslednom čase. Možno to súvisí s tým, že sme tento rok na našom vianočnom stromčeku nemali zavesenú našu veľkú červenú guľu detstva. Vždy tam bola. A teraz zostala v krabici, spolu so slamenými hviezdičkami a trblietavými anjelikmi. pokračovanie článku
Nie každý deň je ľahký a ľahko zvládnuteľný , ako je napríklad piatok poobede, sobota, či nedeľa. V našej triede veľakrát ide o nervy, bezpečnosť a vytvorenie bezpečnej zóny pre ostatných, ktorí sú istým spôsobom vždy a za každých okolností účastníkmi všetkého nebezpečného , krikľavého a kričiaceho , revúceho, či plačúceho zo zúfalstva nad stratou kontroly nad dianím vôkol. Zmätení, znechutení, nervózni. Veľakrát a často krát , sme práve takí. My všetci, len každý v iný čas , chvíľu , či deň. Niektorí častejšie, akoby sme si , my ostatní vôbec priali...a niektorí tak akurát. A práve v tých najťažších chvíľach, niekedy prichádzajú také poznámky detí ,ktoré ma upevňujú, že som na správnom mieste,...a že túto prácu mám predsa len rada. pokračovanie článku
Stále spolu. Niečo sa zmenilo a niečo je konštantné. Každý deň iný a každý deň spolu. V škole. V pondelok sme o dva kroky k sebe bližšie, v utorok o tri od seba ďalej, v stredu o štyri bližšie a vo štvrtok sme si opäť vzdialenejší. Niekedy až o niekoľko desiatok krokov,...a nie vždy sú to kroky myšacie. A tak plynie čas...ten blázon čas, ten chytrák čas. Každopádne z mojich imaginárnych výpočtov vzájomnej blízkosti, sme stále väčšinou v mínusových hodnotách. Pre zatiaľ. Lukáš stále hľadá svoju bóju...a ja nádej , že mu dokážem podať aspoň jednu zo záchranných viest, ktorá ho udrží na hladine istoty a opätovnej viery, v nás dospelých. Nemal to s nami vôbec ľahké . S dospelákmi . A tak nám to asi teraz vracia späť. Nemilosrdne a všetkým, bez ohľadu, či mu niekto z nás ublížil, alebo nie. Neverí, a tak ho učíme veriť, nedôveruje a tak ho učíme dôverovať. A raz, možno raz sa priblížime až na dosah úprimného objatia našich sŕdc. Kiežby. pokračovanie článku
...tak a som späť, mami. Chcem splniť sľúbené, že Ti list dopíšem. Najradšej by som Ti ho vložila pod vankúš, do stolíka, na stôl do kuchyne,...ako sme si vždy nechávali odkazy...s koncovým Ľúbim Ťa, Kristínka,...Ľúbim Ťa, mami. Mami, nič sa nezmenilo. Zatiaľ nie. Svet, ľudia, udalosti a dni bežia opreteky času, iba ja cítim, že ten čas mi zastal. Niekedy začiatkom augusta. pokračovanie článku
Bola by si určite opäť prvým človekom, ktorý by čítal tento článok,...tak ako tomu bývalo stále. No teraz Ťa úplne všetci predbehli. Úplne všetci. Mami. Ako sa mám? Hm...poriadne nevidím na zajtrajšok a oči sa mi rosia miliónmi sĺz z myšlienok na dnešok, na túto chvíľu, na tieto písmená, slová, spomienky. pokračovanie článku
Tábory vedia dávať a vedia aj brať . A my, aj napriek tým stratám a úbytkom síl , sme ochotní tam ísť a zotrvať. Strácame energiu a nachádzame šťastie. Šťastie naoko neviditeľné , šťastie prežívania okamžikov tých druhých, a tým aj to svoje. Ľubka Šarinová , anjel s blonďavými vlasmi išla opäť do tohto nápadu, týždňového táborového pobytu , s otvoreným srdcom a nevyčerpateľným úsmevom. Zavolala , povolala, vytelefonovala všetky deti, ktoré by v tábore určite chýbali, keby tam neboli. Každé jedno z nich. Deti nepočujúce , deti počujúce , s poruchami všehodruhu od mentálneho , telesného postihnutia , až po postihnutie rodinných vzťahov, kde deti vyrastali. Deti bez rodičov, alebo deti rodičov, ktorých by som najradšej odviezla niekde na ďaleko ďaleký opustený ostrov. Deti smutné, veselé , omrdené, nervózne aj zábavné. pokračovanie článku
Opäť iní? Opäť zmena? Z krízového centra sa Lukáško dostal ešte do nejakej profesionálnej rodiny a odtiaľ do Detského domova do Kremnice, k našim deťom, do našej školy. Ďalšia zmena sprevádzaná neutíchajúcim plačom, krikom a zúfalým vzlykaním. Žiadne slová, žiadne návyky, žiadne posunky. Pani vychovávateľka z Detského domova mi spomínala Lukáškov príchod ako niečo veľmi bolestné, pre všetkých, ktorí boli v tej chvíli tam. Našťastie, že vtedy mal službu niekto ako ona.
Neprestávajúci plač objala do svojho pokoja a ticha, ľahla si k nemu do postele a s rukami plnými lásky a citu ho hladkala až kým nezaspal. Anjel strážny vzlietol k Lukáškovi v ten večer jeho príchodu. pokračovanie článku
Naozaj sa niekedy potvrdzuje fakt, že čím viac sa na deň hneď od rána tešíme, tým viac nás môže neradostne prekvapiť. Ale bolo by od nás úplne lajdácke, keby sme sa netešili nikdy a vôbec. Každopádne bývajú svetlejšie aj tmavšie rána a dni, ťažšie aj ľahšie chvíle, veselšie aj smutnejšie deti, nervóznejší aj kľudnejší žiaci...napríklad aj našej školy. Ťažký deň, ktorý tlačil na city a rozstrihával nervové vlásočnice trpezlivosti na malé drobnučké kúsky. Agresivita , nervozita, nestálosť, podráždenosť , krik a posunkové gestá nadávok...na jednej strane rovnice a na druhej strane za znamienkom rovná sa, je priama úmera neistoty a neustálych zmien. pokračovanie článku
Veľakrát je ťažké reagovať na priamu reč detí z Domova. A hlavne detí, ktoré si veľmi citlivo uvedomujú, že sa nachádzajú niekde mimo svojej skutočnej rodiny. Preč od mamy, otca , a čo je najhoršie aj od súrodencov. Často si pomyslím, že je dobre, že sa dostali od svojich bláznivých rodičov, ktorí veľakrát v opojení alkoholu tlčú až do bezvedomia súrodencov, ktorí zostali doma. Našťasie však, nie všetci sú takí. A ja dávam klobúk dole výnimkám, ktorí sa zo zdravotných, alebo iných vážnych dôvodov nemohli postarať o svoje deti, ...ale chceli, a stále chcú. Chcú aby sa z ich domovákov a domováčiek stali naspäť ich synovia a dcéry. Držím im veľké palce , aby sa opätovne mohli navzájom nájsť. Opäť pokračujem niektorými , na srdce klopkajúcimi myšlienkami, ktoré nevznikli z nijakého suchého dotazníka, alebo šablónovito poukladaných otázok, ale z každodennosti prežívania našich spoločných chvíľ : pokračovanie článku
Ešte počas vysokoškolských rokov, semestrov a voľných dní som chodila ako dobrovoľníčka do detských domovov. Nazrieť, najskôr zo zvedavosti, neskôr z radosti byť s týmito deťmi, za dvere nájdeného nenájdeného opätovného kompasu smerovania ich života. Nie každému, a nie každej domováčke, domovákovi sa darí dať si svoje puzzle života do jedného celku, usporiadať si svoju minulosť a prepojiť ju s prítomnosťou. Píšem ďalej ich slovami : pokračovanie článku
17. máj. Presne v tento deň, pred niekoľkými rokmi si prišla. Mamka vravela, že v ten deň bolo veľmi teplo a lietali všade púpavové padáčiky šťastia. Ja neviem, nepamätám si. Možno preto, že som ešte nebola na svete, lebo keby som bola , samozrejme, že by som Ťa prišla do pôrodnice pozrieť . Určite si veľmi kričala a plakala. Ani neviem, čo by som Ti doniesla,...asi cumeľ, aby ma z Teba neboleli uši. A ešte nejakú hračku , asi tú najkrajšiu z celého hračkárstva. Nepamätám si , kedy si prišla, ...ale som rada, že si tu. pokračovanie článku
Počasie doslova pretláčalo cez kopír naše prežívanie. Upršané, zafúkané, smutné a daždivo uplakané. Návštevy pacientov bývajú väčšinou také . Nemocnice samotné bývajú také. A onkológia obzvlášť. Čakala som aspoň narcisy pri vstupných dverách, ktoré by dodali jasnejšiu farbu smutným náladám. Neboli. Napriek ich Medzinárodnému dňu . Stratili sa v kvapkách dažďa a chvíľkovej beznádeji. Možno. A možno aj pre niečo oveľa zmysluplnejšie a reálnejšie. pokračovanie článku
O Adamkovi som už písala, a všetko to napísané predtým sa nanešťastie vypĺňa a pokračuje každým dňom . Je stále naším žiakom prípravného ročníka, stále zbožňuje telesnú výchovu a obrovské desiaty a stále, a možno ešte viac túži po svojej mame. Jeho mama je však ako vietor. Ako jej sľuby, ktoré si berie vietor na svoje krídla. Príde z času načas ,...aby mohla odísť. Znova a opäť. Na dlho, alebo na veľmi dlho. Príde a s bozkom na Adamkovom čele odchádza ďaleko preč od neho. Napriek tomu má Adamko svoju mamu vždy so sebou . Pri písaní veľkého „T " , pri sčitovaní či porovnávaní čísiel v obore do šesť , pri kreslení , či rozcvičke na telesnej výchove . Je s ním stále v jeho myšlienkach. A práve tieto myšlienky na ňu ...na mamu, ktorá nie je tu a teraz a vlastne tak dlho už,...práve tieto myšlienky dostávajú nášho Adama dennodenne na rozbúrené more. More neistoty , nestálosti, nesúladu a smútku. pokračovanie článku
Ďakujem za zdravie...
...áno, ja viem. Z času načas od nás odbieha. Nevšíma si nás a necháva nás trápiť sa samých. V bolesti, v smútku, v slzách, očakávaniach, či túžbach, viac ako imaginárnych , ... nás presviedča o tom, ... že To všetko,...To všetko, opäť raz bude dobré, ...bude zdravé...bude v poriadku. Naša viera, naša nádej, ...v naše zdravie.
Ďakujem , ku koncu roka , za zdravie po celý rok . Relatívne zdravie...relatívnych chvíľ, kedy nevieme, či sa máme už tešiť, alebo ešte smútiť.
... vždy môže byť horšie,...a tak ďakujem za to lepšie. Ďakujem za zdravie svojich blízkych a aj za svoje.
Kiežby si na Nový rok , zdravie všetkých nás , ...Vás, ktorí to čítate a aj Vašich blízkych a aj vzdialenejších príbuzných, dalo silné a pevné predsavzatie...a neodbehovalo a neodskakovalo a nepresúvalo sa preč...iba tak ...a pre nič za nič.
Kiežby zostávalo s Vami a pri Vás po všetky dni a po všetky chvíle nasledujúceho roku. pokračovanie článku
Na Vianoce chcem byť dieťaťom... ... pretože ako dieťa , by som mohla robiť snehových anjelov , ktorí by dokázali vzlietnuť aj zo zasneženej bielej lúky . Anjelov, ktorí by dokázali ochraňovať mojich blízkych. Niekedy úplne skutočne, a keď aj nie úplne skutočne, tak by som tomu aspoň neskutočne verila. A viera je predsa začiatkom splnenia našich snov. Mohla by som ich robiť kedykoľvek a kdekoľvek, kde by bolo aspoň trošku snehu. A nebolo by to hlúpe , trápne a nezodpovedné. Bolo by to jednoducho...detsky bláznivé. pokračovanie článku
Maminy, mamky, ockovia, či tatinkovia ... naši rodičia
Vy by ste mali mať výsostné právo tam hore, zostávať navždy. Dokážete prežívať, naoko neprežiteľné a zvládnuť okamžiky, pre nás ostatných, len ťažko zvládnuteľné. Máte v sebe veľkú lásku a v tej láske ukrytú, nikde nekončiacu silu bez hraníc.
Aké ťažké musí byť prežívať bolesti a trápenia svojich detí a aj napriek tomu v kútiku stien svojho srdca nachádzať povzbudzujúce slová pre ne . „ Bude dobre . " „ Neboj." „Všetko sa vyrieši . "
A naozaj. Vždy sa to vyriešilo. Každý problém prebolel a každý smútok odsmutnel. Človek sa vždy uteší a nájde si nový záchytný bod, či bóju, ktorá drží a nepotápa. Mami, oci...Vy to viete. Vedeli ste to oveľa skôr , ako my.
Nechceme Vás strácať....chceme Vás tu mať navždy. Ale úplne úplne navždy. pokračovanie článku
Mami, oci... píšem tento list aj za mojich kamarátov. Za moje sestry a bratov, z ktorých niektorí sú tu so mnou , v našom Detskom domove. A niektorí sú asi ešte s Vami doma. Ani neviem, koľko nás všetkých súrodencov spolu je. Je nám tu celkom dobre, ale chýbate mi...nám...väčšine z nás . Ja napríklad stále na Teba mami myslím, ako sme vtedy išli spolu do obchodu, a tak sme sa veľmi smiali na tej mačke, ktorá tak smiešne utekala cez cestu. Hm...neviem, či si to ešte aj Ty pamätáš. pokračovanie článku
Nový školský rok už zďaleka nie je novým, pretože už máme za sebou zopár tých dní. Presne tých, ktoré nás všetkých, občas rozveseľujú a rozosmievajú, občas unavujú a vyčerpávajú, ale zároveň dopisujú náš zošit, vždy ďalšími a ďalšími skúsenosťami. Dobrými, zlými, skúsenými. pokračovanie článku
Veselé začiatky Začiatky sú vždy náročné. Väčšinou to tak býva. Ťažkosť nečakaného a nepoznaného nás podlamuje v kolenách. Moje začiatky posunkového učenia boli však veľmi veselé. S najlepšou kamarátkou z internátu sme si zaradili posunkové hodiny hneď po hodine zdravého pohybu volejbalu. Euforicky nabité endorfínmi sme na kurze prepletali rukami možno úplne najrýchlejšie, ale zato úplne najhoršie. Robili sme si srandu, z toho všetkého...a najmä asi z vlastnej hlúposti. Táto sranda nás nesmierne bavila. Vtedy. pokračovanie článku
Každým dňom si otvárame svoj notesík života na inej strane. Na ďalšej strane , ktorá má šancu byť písaná zlato - zlatými literami s dobrodružnými zákrutami príjemných náhod, alebo môže mať táto istá strana a my s ňou aj smolu a je písaná nudne depresívnym čiernym kockatým písmom. Niektorí by povedali, že osud predpísal naše strany notesa obyčajnou versatilkou a my ich iba obťahujeme večným perom. Neviem. Snáď . Možno sa naozaj niekedy vypĺňa a zalieva atramentom náš fatum písmeno po písmene. Niekedy, v niektorých okamžikoch. pokračovanie článku
Tábory patria mladým. Mladým, bezstarostným, usmiatym, možno flegmatickým, možno trošku ufrflaným, možno bláznivým a možno normálnym. Možno, možno, možno. Každopádne som sa chcela pretlačiť cez túto šablónku kritérií tam niekde medzi. K nim a medzi nich. Ako minulý rok, keď som s nimi zdolávala Slovenský raj.
Existuje niekoľko druhov táborov. Tábory, ktoré sa vyplácajú v eurách a tábory, ktoré sa vyplácajú v naturáliách. Naturáliách študijných stáží života, kedy si človek uvedomí, čo má zmysel a cenu.
Kedy si uvedomí , že : pokračovanie článku
Starkinou starou šatkou mi previazali oči a zatočili ma asi päťkrát. Zelená lúka plná púpav a mojich o hlavu vyšších kamarátov. Každú chvíľu niektorí z nich ku mne pribehol a stiahol mi šatku , vždy viac a viac. Museli si byť totiž stopercentne istí, že nevidím nikoho a nič, čo by ich mohlo prezradiť. Najhoršie na tom sťahovaní bolo, že do šatky mi stiahli vždy zopár kučier. Moje áu bolo zrejme pre nich pokynom, aby sa mohli rozpŕchnuť. A začali okolo mňa pobehovať a lietať ako motýle, alebo skôr asi ako bzungačky. Roztočená a bez očí. Úplne stratená. pokračovanie článku
To co píšem,....v tom som ja.
trililiduppost.sk
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
