Keď sľuby berie vietor na svoje krídla II. (Deň vysvedčenia)

Autor: kristína brnčová | 1.2.2011 o 15:05 | (upravené 1.2.2011 o 15:14) Karma článku: 10,65 | Prečítané:  1497x

O Adamkovi som už písala, a všetko to napísané predtým sa nanešťastie vypĺňa a pokračuje každým dňom . Je stále naším žiakom prípravného ročníka, stále zbožňuje telesnú výchovu a obrovské desiaty a stále, a možno ešte viac túži po svojej mame. Jeho mama je však ako vietor. Ako jej sľuby, ktoré si berie vietor na svoje krídla. Príde z času načas ,...aby mohla odísť. Znova a opäť. Na dlho, alebo na veľmi dlho. Príde a s bozkom na Adamkovom čele odchádza ďaleko preč od neho. Napriek tomu má Adamko svoju mamu vždy so sebou . Pri písaní veľkého „T " , pri sčitovaní či porovnávaní čísiel v obore do šesť , pri kreslení , či rozcvičke na telesnej výchove . Je s ním stále v jeho myšlienkach. A práve tieto myšlienky na ňu ...na mamu, ktorá nie je tu a teraz a vlastne tak dlho už,...práve tieto myšlienky dostávajú nášho Adama dennodenne na rozbúrené more. More neistoty , nestálosti, nesúladu  a smútku.

Ako vyzerá takáto plavba v bežný školský deň?

Ráno prichádza Adamko väčšinou dobre naladený a usmiaty. Pekne pracuje, číta aj počíta. Veľmi rada sa na neho pozerám , ako sa teší zo svojej práce, z pekného písma, správne vypočítaného príkladu, či z toho , že pomohol s niečím niekomu. Mne, spolužiakovi, kamarátovi. Rada sa na neho pozerám, keď vidím , akú má radosť on sám zo seba.

Netrvá to však dlho. A niekedy dokonca ešte oveľa oveľa kratšie , akoby sme si vôbec želali a očakávali. Zaradí jednotku , ktorá je spúšťačom všetkého pre neho nepochopeného, neistého, všetkého, čoho sa obáva a čo mu kradne jeho úsmevy, pokojné a spokojné chvíľky v školskej lavici .

„Ja sa zabijééém . Nenávidím sa. Som odporný , odporný, odporný. A Vy takisto. Vy všetci. Nenávidím Vás, nenávidím ľudí. Prečo mama neprišla? Ona príde. Určite príde. Nechodí, pretože som odporný. Určite preto. Ona príde. Príde, príde, príde a zoberie ma. Ona chce byť so mnou. Chce. Alebo sa zabijem. Som odporný a nenávidím aj Vás. Mama príde ....." často ukončieva svoj  nervový   nekontrolovaný amok zúrivosti a zúfalstva. Smútku, sĺz a beznádeje.

Skoro vždy ukončuje svoj monológ vetou : „ Mama príde..." A my už vieme, že opäť raz, na víkend domov neprišla. Neprišla. Opäť neprišla. Už po toľký krát.

Tento pohľad na zúfalého Adamka neznášam. Naozaj neznášam. V tej chvíli na mňa nemilosrdne  dýchne moja bezradnosť a zúfalstvo, ktoré ukrývam pod kučeravé neposlušné vlasy. V tej chvíli nepomáha nič...objatia, neobjatia, krik, ani ticho. Nič.

Uvedomujem si , že bez rodinného zázemia, pokojného a láskavého pohladenia mamy, na ktorú si za tých pár dní, týždňov , mesiacov, zvykol viac ako dosť (na mamky sa predsa len dobre zvyká)...bez maminých zbraní , sme my všetci ,svojím spôsobom úplne bezbranní. Môžeme robiť všetko, čo je v našich silách, pevnej vôli , či ukryté v našom srdci....pokiaľ nebude mať Adamko správne usporiadané puzzle svojho srdiečka v sebe, na ktoré má legendu iba on a ešte zopár najbližších blízkych,...dovtedy nebude mať usporiadané ani svoje dni. Pokojne a spokojne.

Koľko sily má v sebe mama. Dokáže meniť svet cez jeho najmenšie čiatočky....svoje deti.

 

Deň vysvedčenia

Veľký deň pre malých prípravkárov. Deň plný očakávania, čo sa bude diať ... a čo to také Vysvedčenie vlastne znamená. Chlapci po jednom prichádzali a keď im pani učiteľka odovzdala vysvedčenia, každého som si ešte posadila k sebe na kolená , aby sme sa spoločne potešili všetkému tomu peknému, čo na vysvedčení bolo napísané. Tešili , tlieskali, skákali a smiali sme sa....bolo to veľmi veselé, a aj som chcela aby to také bolo. Presne také. Aby sa tešili zo seba a zo svojich kamarátov. Tešili z toho, že máme jeden druhého, tešili, že máme niekoho , s ktorým  sa môžeme smiať .

 

Prišiel Adamko. Sadol si mi na kolená, podal smutne vysvedčenie. A chlapci už čakali, ako sa začne tešiť a tlieskať,...takisto ako oni, po mojom prečítaní známok. Adamko začal veľmi plakať. Jeho plač, rozplakával aj moje srdce. Plakal a nedal sa nejakú chvíľu vôbec utíšiť. Plakal, vzlykal....napriek krásnym jednotkám na bielom papieri.

„Adamkoo....čo? Hm? Čo sa stalo?  To je nádherné vysvedčenie....Tešíš sa? Prečo Ti prišlo smutno? " , hľadala som tie najsprávnejšie otázky, a ani pri jednej som nemala pocit, že som vybrala tú správnu...

„ A keď je také pekné, prečo si ho mama nechce prísť pozrieť? Ja chcem , aby ho videla aj moja mama...aby bola doma ..."

Mlčala. Objala. Mlčala. Objala...a až po dosť dlhej  chvíli sa moje ústa odhodlali na nejaké slovo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?