Kiežby vzlietli anjeli do smutných chodieb onkológie

Autor: kristína brnčová | 15.5.2011 o 20:53 | Karma článku: 9,30 | Prečítané:  1240x

  Počasie doslova pretláčalo cez kopír naše prežívanie. Upršané, zafúkané, smutné a daždivo uplakané. Návštevy pacientov bývajú väčšinou také . Nemocnice samotné bývajú také. A onkológia obzvlášť. Čakala som aspoň narcisy pri vstupných dverách, ktoré by dodali jasnejšiu farbu smutným náladám. Neboli. Napriek ich Medzinárodnému dňu . Stratili sa v kvapkách dažďa a chvíľkovej beznádeji. Možno. A možno aj pre niečo oveľa zmysluplnejšie a reálnejšie.  

„ Ani snad nevíš jakým darem smíš být. Co když někdo nablízku zrovna teď, potřebuje uslyšet třeba jen jediné slovo Tvé..."

 

...a to slovo prišlo. Predavač v novinovom stánku bol tým človekom, ktorý ukradol všetku tú zeleň, všetky kvety, všetky narcisy. A poukladal ich na svoje noviny a časopisy.

„ Dobrý deň."

„ Dobrý deň aj Vám, čo Vám dám? "

„ Plus 7 dní a SME, poprosím. "

„ Nech sa Vám páči, ešte niečo si vyberiete? "

„ Nie , ďakujem. Dovidenia."

„ Tak už mi nezostáva nič iné, len zapriať Vám krásny deň. Majte sa pekne . "

Zakončil úprimným úsmevom. A mne sa v tej chvíli zazdalo, akoby som neodchádzala z novinového stánku , ale z kvetinárstva. Toľko radosti a úsmevov v jedinom stánku. Asi najviac z  celého „veľkolepého" onkologického komplexu, ktorý mal legendu v šípkach a navigačných tabuliach : „Oddelenie leukemických ochorení " , „ Patológia " , „ Rádioaktívne stredisko "... a ešte veľa veľa, ale nie však oveľa povzbudivejších smerovaní.

Stačili tri vety  „ kvetinára" novín a rozkvitli aspoň na chvíľu narcisy nádeje. Iného človeka si v tom stánku ani neviem predstaviť.

 

„... spatřit na malý okamžik Tvuj úsměv..."

 

Kiežby som ho mala dosť. Dosť a dostatočne priebojných, aby dokázali otepliť dušu našej milej. Priebojné, nebojácne úsmevy a silné slová , ktoré by presviedčali všetkých nás , že všetko opäť raz a znova...bude v poriadku.

Vstúpili sme do dverí, ohlásení ako návšteva. Vydezinfikované ruky prípravkom spred dverí  a s rúškami na ústach, aby žiadny z  mini maličkých vírusov nemal šancu prekročiť ani na kúsok od nás k nej, do jej blízkosti.  Aj keď sme boli zdravé, bez chorobných symptómov chrípky, či nádchy,...všetko je relatívne a človek ani sám nevie, čoho všetkého je prenášačom. Mohol by ju zabiť, čo i len najmenší, ale zákerný vírus, keďže leukocyty sa už pohybovali  niekde v úzkom intervale ( 500-600) . Báli sme sa ju aj pobozkať, či objať pri príchode, aj keď najradšej by sme ju držali a nepúšťali po celý ten čas, len aby sme ona aj my, ešte hlbšie precítili chvíľu prítomnosti , spolupatričnosti , či nádeji v tej krutej atmosfére prevoňanej agóniou a smútkom.

Nenašli sme ju na izbe. Nenašli sme ju v sprievode sestričky. Našli sme ju po trištvrte hodine, či hodine, ako úplne sama blúdi a prechádza z  dverí do dverí, po vyšetreniach . S imunitou, ktorá sa drží na vlásku, na tenkom ľade hrúbky 600  záchranárov...leukocytov.

Sestričky bez mimiky, posielali nás tam a tam...a zas späť a my zúfalé hľadali sme po smutných chodbách onkológie skoro všetkých typov,  červený župan a hnedé , ešte bohaté vlasy.

Kiežby Pánboh zoslal do týchto chodieb svojich  anjelov strážnych, ktorí by boli krásne bieli, pokojní a usmievaví. Určite by dokázali rozžiariť duše a izby ľudí , ktorí bojujú...tu, v navigačnej tabuľke : „ Oddelenie leukemických ochorení- lôžková časť ." A potom by sa títo anjeli mohli presunúť aj o poschodie vyššie, či nižšie...proste, kde by ich práve potrebovali.

Boli by anjeli v bielom. Boli by anjeli v zdravotníckej rovnošate, anjeli namiesto personálu, ktorý trieska dverami izby, keď ide vymeniť chemoterapeutickú fľaštičku, či infúziu. Namiesto personálu, ktorý sme tam videli, bez gest, mimiky a ochoty spolupodieľať sa na osude chorých, čo i len jedinou vetou: „ Ako sa dnes cítite? "

Slabšie povahy pochováva takýto personál už  zaživa. Keby si aspoň ten „kvetinár " novín z prízemia vybavil aspoň raz za dva dni na každom poschodí návštevné hodiny. Keby. Bolo by jasnejšie a slnečnejšie na týchto chodbách.

 

„ ...ucítit ve své ruce Tvuj dotek ..."

 

Bolo by veľmi dobré , keby sa mi nechveli. Moje ruky , moje srdce. Aby boli pevné a netriasli sa strachom a neistotou. Je však až nesmierne ťažké udržať svoje ruky v pokoji, keď ich srdce rozochvieva . Keď ich srdce mýli a robí nepokojnými.

 

A možno chceme od seba niekedy až priveľa. Čakáme, že naše srdce bude nezávislé od rúk a ostatných častí tela, a  naopak. Nie sme stroje ani roboty, a dokonca ani pantomimický personál zo spomínanej onkológie. Možno zlyhávame, ale priznávame...a práve v tomto priznaní sa pokúšame stúpať po našich ďalších a ďalších schodíkoch života .

 

„ ...ani snad nevíš, že je i  v  Tvé moci, říci slovo jen...aby ten druhý byl  uzdraven."

 

...keby sme tých čarovných slov  mali vždy nekonečne nekonečne veľa.

 

( Použitá báseň : František Trlík : Ani snad nevíš )

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?