Mihotajúce bóje blízkosti , známo neznámych ( II. časť)

Autor: kristína brnčová | 28.6.2011 o 13:23 | (upravené 28.6.2011 o 14:07) Karma článku: 8,46 | Prečítané:  893x

Opäť iní? Opäť zmena? Z krízového centra sa Lukáško dostal ešte do nejakej profesionálnej rodiny a odtiaľ do Detského domova do Kremnice, k našim deťom, do našej školy. Ďalšia zmena sprevádzaná neutíchajúcim plačom, krikom a zúfalým vzlykaním. Žiadne slová, žiadne návyky, žiadne posunky. Pani vychovávateľka z Detského domova mi spomínala Lukáškov príchod ako niečo veľmi bolestné, pre všetkých, ktorí boli v tej chvíli tam. Našťastie, že vtedy mal službu niekto ako ona. Neprestávajúci plač objala do svojho pokoja a ticha, ľahla si k nemu do postele a s rukami plnými lásky a  citu ho hladkala až kým nezaspal. Anjel strážny vzlietol k Lukáškovi v ten večer jeho príchodu.

Lukáško potreboval nejaký ten týždeň , zopár týždňov na to , aby pochopil, že v Domove nezostane hladný a stále bude mať čo jesť, aby pochopil, že nemusí vyberať z košov odrobinky, ako to robil na začiatku po svojom príchode.

Zopár preplakaných týždňov trvalo, kým opätovne začal veriť v  to, že ho niekto naozaj chce a má rád. Našiel si kamarátov, tety vychovávateľky, ktoré nahradili jeho zatúlanú minulosť v jeho živote.

Psychiatrické lieky , ktoré mali utlmovať jeho rozhádzané telo aj dušu, postupne po konzultáciách s doktorom redukovali na pár nevyhnutných a záchytných.

Nachádzal istotu, nachádzal blízkych, nachádzal šťastie.

 

Asi ho chceme

 

Vôbec si neviem predstaviť ako sa to mohlo stať, a ako sa dala Lukáškovi zvládnuť ďalšia zmena.

Jedna pani so svojou rodinkou sa rozhodla zobrať si ho do pestúnskej starostlivosti. Neviem, nedopatrením čoho, alebo koho toto rozhodnutie bolo schválené, keďže v papieroch mal Lukáško napísané, že sa v žiadnom prípade neodporúča do pestúnskej starostlivosti, či na adopciu. A predsa, odklepnutá ďalšia zmena pre neho.

 

Ťažko sa zvyká na niečo nové, na niekoho nového...a hlavne vtedy, keď nevieme a nie sme si ani trošku  istí , ako dlho ten, alebo tá ...pri nás , v našom živote zostane. Ale každý z nás si rád zvyká na to dobré. Na dobré, pri čom, pri kom sa cítime isto, bezpečne a šťastne.

 

Lukáško potreboval čas, kým si opätovne nájde svoju rozkolísanú , zas inú bóju bezpečia , tentokrát rodinného bezpečia a rodinnej atmosféry.

Pestúnska rodina však zrejme toľko času nemala, koľko by on potreboval. Počiatočné neúspešné priblíženie k jeho srdcu, sa riešili jeho skorším odovzdaním na týždenný pobyt na internát a neskorším „vyzdvihnutím"  po skončení školského týždňa. Neskôr z jednotýždňového pobytu na internáte, bol dvojtýždňový.

Vzďaľoval sa od rodiny ešte skôr, akoby možno chcel.

Rodinka zrejme chcela príkladného chlapca, ktorý mamu bude od prvého stretnutia posunkovať posunkom „mama" a ostatných členov rodiny podobne.

 

Nebol čas, nebola trpezlivosť ani ochota spolupodieľať a prežívať všetko , doposiaľ prežité , v Lukášovom živote, v Lukášovej duši...posiatej samými trojlístkami.

 

Chýbal aspoň jeden štvorlístok. Iba tak. Pre neho a pre šťastie. Snáď si naňho počkajú  ešte neskôr. A zakvitnú mu dni.

 

Každé nežiaduce správanie bolo riešené na psychiatrii, kde ho neustále posielali. V nádeji? V lepšie?

Až nakoniec sa stalo, že Lukáš sa po nejakom čase mal vrátiť opäť späť. Do Detského domova. Toho istého a znova nového. Situovaného do inej časti mesta, iní vychovávatelia, iné vychovávateľky, deti. Všetko opäť nové...a všetko sa začína od začiatku.

Pred mesiacom, v čase keď malo prísť k spomínanej už niekoľkej zmene, to bol týždeň, ktorý sa mi dúfam nebude nikdy ani len snívať. Nikdy. Lukáš išiel do všetkého a do všetkých. Bil, kopal, posunkovo nadával, hrešil, plakal a v zápätí zúril.

Stratený vo svete a v sebe najviac. Neveril už asi nikomu a ničomu. Poriadne nevedel, kde a ku komu znova ide, vedel iba,  že prichádza ďalšia zmena. Vôbec ani netušil, kto pri ňom zostáva, a koho stráca.

 

Tisícky zmien menia človeka samotného. Bóje potápajúce sa do vĺn, berú našu istotu pod nohami a my musíme plávať. Opäť k ďalšej bóji, k ďalším ľuďom....s ktorými musíme žiť  a prežiť. S niektorými sa žije ľahšie , s inými oveľa ťažšie,...niektorí ublížia, iní pohladia.

 

Lukáško, veľa pevných bóji Ti prajem...môj zlatý. A zajtra sa na Teba v škole  teším.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?