Nevidím biele písmená čiernych kláves, nevidím zmysel ani vôľu sa niekde posunúť a posúvať. Ale musím a ja to viem. Ty si ma to naučila. Keby som bola Tebou, tie klávesy by neboli pre mňa žiadnym problémom. Ty si vedela písať aj s pohľadom upretým do úplne inej strany ako na klávesnicu. A ja som Ťa vždy tak obdivovala,...a vôbec nie iba za toto. Zapozerala si sa na mňa a ťukala si písmeno, slovo, vetu bez jedinej chybičky.
Keby si tak videla teraz mňa...rozmazané slová zahmlených myšlienok.
Keď odchádza mama,...vracia sa nám naše detstvo späť
Mami,...spomenula som si už po toľký krát na tie domáce úlohy, vodové farby poroztierané po nohaviciach, tričku, bunde, ktoré si musela zas a znova prať a žehliť. Nemusela,...chcela. A ja ĎAKUJEM .
Spomenula som si na ružovo-bielu sukňu a vrkoč s obrovskou mašľou nabok, ktorý som nosila len na zvláštne príležitosti ako bol koniec, či začiatok školského roka. Neznášala som ho, a ešte aj to príšerné vždy dlhé a kvákajúce česanie, ktoré mi ťahalo vždy nejaké vlasy a vždy z inej strany. Ale ĎAKUJEM Ti mami,...vždy si nás vedela s Helguškou tak krásne ustrojiť.
Spomínam na Prihlášku do Hudobnej školy a na rodičovské koncerty, kde Ty , plná hrdosti si mi prikyvovala do taktu , mojich, pre mňa tak trémou roztrasených rúk.
Je mi smutno , mami. Tak veľmi mi chýbaš.
.....radšej Ti tento list dopíšem neskôr. Veď už máš teraz čas,...však? Dúfam, že počkáš,...tak ako si vždy na mňa čakala doma....