Nemali sme doma stromček...nemali zavesenú velikánsku červenú guľu, na ktorú som bola odmalička zvyknutá...a možno aj preto tento smútok v mojich slovách, smútok v mojom roku...smútok v mojich Vianociach.
Neviem, či to ešte stále čítaš, ale skúsim veriť a budem pokračovať. Možno nakoniec zistím, že si predsa len našiel vo mne ešte niečo detské a bláznivé, čoho bolo niekedy,...nedávno, ešte tak veľa. A možno Ti dalo niečo, čo ja viem, čo....iba tak nejaký dôvod na dočítanie tohto listu.
Pre teraz neviem písať veľmi detsky a bláznivo, ani len úsmev si neudržím dlhšie ako na malú chvíľu.
Zobral si mi mamku. Tento rok. V auguste. A navždy.
Nevyčítam Ti to ,...viem, že si ju chcel mať bližšie pri sebe, veď tak ako ja a vždy.
Vôbec sa Ti nečudujem, veď kto by nechcel mať pri sebe , takého anjela, akým bola a určite aj stále je, ona.
Prvé Vianoce bez mamky,...
sú ako vianočné prebudenie bez stromčekového prekvapenia, stromček bez hojdajúcich figúrok ligotavých iskričiek, ktoré dopadajú všade vôkol, po celej sviatočnej miestnosti,...po celom byte, či dome...
Prvé Vianoce bez mamky,...
sú ako farebné alobaly čokoládových rybičiek , bez čokoládou voňajúceho detstva, ako opekance bez maku,...ako koledy bez slov a hlavne melódie...
Sú to Vianoce, ktoré sa musia prežiť, a nie tie, ktoré sa prežívajú s radosťou a detskou hravosťou.
Sú to Vianoce, s ktorými sa ponamáčali všetky úsmevné priania blízkych do slaných sĺz,...a poštová schránka je náhle preplnená...
...a človek v prskavkovom iskrení, hľadá svoje stratené úsmevy. Hľadí do známo-neznáma, so srdcom bijúcim nostalgickú Tichú noc Polnočnej omši.
Zobral si mi mamku,...a ja sa Ti vôbec nečudujem. Aj ja by som chcela mať pri sebe navždy, vedľa seba anjela, ako bola ona.
P.S. : Ježiško, prosím pozdravuj ju tam hore odomňa...stratila som úplne na ňu kontakt. Povedz jej , že mi tu veľmi chýba.
Kristína