„Dobrý nápad" kúpiť za pár drobných vreckového, prací prostriedok. Neviem, čo ma to vždy napadlo. Akosi som bola presvedčená o tom, že mamke urobím veľkú radosť práve tým, že aspoň zopár krát bude môcť prať s machrovským práškom z reklamy. Vôbec som si neuvedomovala, že pranie nie je vlastne jej záľuba, ale práca, ktorú musí niekto urobiť. A lós si väčšinou vyťahujú v domácnostiach mamky.
Z bratislavského Tesca Vizir, z bystrického Tesca Ariel. Či naopak? Ani neviem. Proste to bolo obdobie začínajúcich tescových sietí, ktoré sme pri každej exkurzii mesta navštevovali.
Mami, prečo si mi nepovedala, že je to úplne úplne zlý darček z výletu, keď som si to neuvedomila sama? Takto si mala stále nanič darčeky z mojich výletov.
A nepovedala si mi. Nikdy. Nechcela si ma sklamať. Stále si sa tvárila, že je to ten najkrajší darček, aký som mohla z ďalekého sveta priniesť.
Až raz. Doniesla som jej malého plyšového medvedíka. Tiež zvláštny darček pre dospelú osobu, ale ospravedlňujem sa tým, že som nemala vtedy dosť rokov na to, aby som si to uvedomila. Rozmýšľala som globálne. Keď sa páči mne, tak sa bude určite páčiť všetkým. A teda aj mamke.
Potešila sa. Nevedela ma sklamať.
Zvláštne, ale plyšový medvedík zostal v jej živote a strážil jej sny, položený vždy na nočnom stolíku, či na posteli. Chodieval s ňou na uhorkové, doslova otrokárske brigády do Nemecka, či na jahodové sezónne práce do Talianska. Bol jej jediným stálym spoločníkom. Na každej ceste.
Nikdy mi nepovedala, že je to hlúpy darček, aj keď mne sa o niekoľko rokov už začal taký, právom javiť.
Mamka ma nevedela sklamať.
Až raz. Raz ma sklamala. Keď mi odišla v náručí. A navždy.
Plyšový medvedík išiel s ňou aj na poslednú cestu. Ležal vedľa jej chladného tela v truhle, s otvorenými očami, dňami a cestami ošúchaným roztrhaným oblečením.