Nič nevidím, nič nepočujem, aj keď som vidiaci a počujúci

Autor: kristína brnčová | 6.2.2013 o 17:44 | (upravené 6.2.2013 o 18:18) Karma článku: 14,78 | Prečítané:  1425x

Keď som podvečer, ešte ako základniarka chodievala z Hudobnej školy, bývala už o pol piatej  v zimnom období tma. Tma, v  ktorej človek vidí aj neskutočné a skutočne pociťuje neexistujúce. Bála som sa. Predsa len z mesta domov som to mala dosť ďaleko. Ale zvykla som si. Z pomalého tempa zrýchľovať a z rýchlo tempa utekať, keď už bola úplne tá najväčšia tma, ešte väčšia ako je v tom najčernejšom rohu. Keď som zistila, že kráčam sama, hneď som utekala a dobehla najbližšieho človeka a išla za ním ako záves. Úplne nenápadne. Keď odbočil z mojej cesty, našla som si iného a zas iného. Až som bola doma. V týchto ľuďoch som cítila akúsi istotu....že keby niečo, tak ma určite ochránia. Ktovie, či...ale každopádne som tomu verila.   Po včerajšej skúsenosti by som možno nezostávala dlho taká naivná.

Išla som do bankomatu. Pod bránou som periférne zahliadla vcelku mladý pár. Ľudia prechádzali hore dole popri ňom....za prácou, za rodinou, za záujmami, za hľadaním niečoho, čo si možno ani nevedeli pomenovať.

Zrazu muž začal  ženu silne fackať. Silne fackať. Ako keď oprašujeme handrovú bábiku od špiny. Možno aj tá žena bola „špinavá" a spravila niečo, čo sa bežne nerobí. Bola možno špinavá, ale nie handrová a každý úder bol sprevádzaný veľkým vzlykom, nádychom  a  následným plačom.

Po prvej facke som sa otočila, ale ešte som čakala na peniaze z bankomatu. Ľudí za mojim chrbtom som počula prechádzať zo strany na stranu. Stále chodili a stále nezastavovali. Možno sa aj pozreli na handrovú bábiku. Pozreli, ale „nevideli". Nevideli slzy, strach ani červenú tvár a roztrapatené vlasy. Radšej a pre istotu, aby neobchytili aj oni.

 

Naozaj sme takíto?

A vtedy dávno, keď som chodievala po tme z Hudobnej školy domov, naozaj by ľudia „nepočuli" a „nevideli" ? Ja som bola presvedčená, že áno. Tak veľmi som im verila a utekala za nimi.

 

Problémy druhých však asi vôbec nie sú našimi problémami.

 

Konečne peniaze vyšli.

Bola to trúfalosť z mojej strany, ale chcela som byť v tom momente trúfalá a zastaviť tú sériu úderov. Chlap bol dosť vysoký a až príliš zúrivý. Zlá kombinácia, ktorá hrala v môj  veľký neprospech.

„Čo ju tlčieš?" snažila som sa nájsť v sebe odvážny tón hlasu.

„Ty čo sa staráš?" zagánil na mňa a pohľadom vyplieskal za tri sekundy aj mňa.

„Idem volať  políciu, čo s tou ženou robíš", dokončila som svoj „smelý" prejav.

„Len si volaj, ty ty ty......", doprevádzal ma koktajúc nadávky.

 

Odišla som. Nebola som na seba veľmi hrdá, lebo som si myslela, že som nespravila pre tú ženu veľa. Nebola som možno dosť rázna, odvážna a smelá.

Bola som pripravená volať políciu, keď som zrazu videla ako muž uteká od handrovej bábiky a necháva ju napospas svojim slzám, našťastie. Našťastie ju nechal sedieť napospas.

 

Nevedela som, čo sa stalo. Neviem, kto bol vinníkom a kto iba v zúfalstve hádzal tie, možno posledné kamene.

 

Vedela som iba, že ľudia sa nebijú.  Tak som sa nechcela tváriť, že nič nevidím a nepočujem.

 

 

Necítim sa ako hrdinka. Absolútne nie. Cítim sa ako človek, ktorý možno iba trošku oddialil handrovej bábike ďalšie zauchá...ktoré si ju už asi, v tejto chvíli počkali doma.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?