Nalomený krištáľ našej duše

Autor: kristína brnčová | 6.5.2013 o 14:27 | Karma článku: 11,30 | Prečítané:  563x

V maličkom kostolíku v  Lúčkach pri Kremnici, si človek veľakrát vypočuje veľmi múdre, povzbudivé a motivujúce úvahy, ktoré zoberú načas našu ľahostajnosť a nútia nás premýšľať o počutom a následne naše myšlienky ešte raz dôkladne opätovne precítiť.

„ Bola raz jedna kráľovná, ktorá zdedila po svojich predkoch veľmi vzácny drahokam. Drahokam nosila stále na prsteníku. Bola ním posadnutá a  niekoľkokrát za deň sledovala, či ho na  prste stále má. Až raz. Pri večernom kúpaní sa jej zošmykol z prsta a nalomil sa. V drahokame bola veľká ryha. Kráľovná hľadala majstrov zo širokého okolia, aby drahokam zachránili, ryhu vybrúsili, zahladili a  urobili z drahokamu to, čím bol niekedy.

Prišiel jednoduchý, ale odvážny majster, ktorý si drahokam od kráľovnej vypožičal na jednu jedinú noc, so sľubom, že ráno bude jeho prácou nadšená. Zavrela ho do komnaty  a nechala mu čas, ktorý si na prácu vyžiadal. Mladík zobral brúsený nožík a z jednej ryhy spravil druhú, z druhej spravil tretiu a z tretej štvrtú...až z drahokamu s jednou škaredou viditeľnou škvrnou vznikla nádherná ruža plná viditeľných rýh.

Keď kráľovná prsteň na svitaní uvidela, bola nadšená a mladíka bohato odmenila."

P.R.

 

Cestou späť som išla veľmi pomaly. Nechcela som  pridávať na plyn, chcela som rozmýšľať. O počutom, o prežitom.

 

Niekedy sme naozaj až príliš ohraničení  pevnými mantinelmi našich predstáv. Bojíme sa upustiť od svojej myšlienky, pozrieť sa do svetla inej farby a zacítiť inú vôňu.

 

Keď naša budúcnosť žije životom, posunutým čo i  len o milimeter na iný smer od našich snov, sme nervózni, mrzutí a akosi zvláštne nesvoji.

 

Zmena nás podkopáva a podráža. Robí z nás čudákov. Naša ryha z nás robí čierno - biele defilé. A zostávame zúfalí, zúfalí, zúfalí.

 

A možno aj tá naša ryha, naša zmena, možno chvíľkové trápenie....má v sebe dar a časom bude vedieť rozkvitnúť. V malých odbočkách sa postupne naučíme nachádzať tie správnejšie cesty a hlavne svoju silu.

 

 

Silu, ktorá nám nedovolila zostať ležať, z kolien nás postavila na vystreté nohy a pripravila púčiky pre naše budúce rozkvitnuté ruže. Ruže, ktorými skrášľujeme dni, zajtrajšky, či včerajšky všetkým okolo. Veselým, trpiacim, uboleným, plačúcim, rozosmiatym....dokážeme pre nich vypestovať ruže z  rýh našich bolestí. Možno cez povzbudivé slová, alebo bezslovné objatia.

 

 

Snáď dokážem rozkvitnúť....

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?