„Kristínka, Kristínka..." posunkoval oproti mne idúci Rudko.
Vyzeral veľmi netrpezlivo a tak som mu uprene pozrela do tváre, s prejavom úplnej účasti na tom, čo mi chce povedať.
„Poznáš Mišo ......?"
„Akého Miša, Rudko?"
„Vieš, on bývať v Bratislava. Je už veľký. Chodí už do roboty a niekedy chodil tu, škola."
Vedela som o kom začína Rudko hovoriť. Ten istý Mišo, ma učil niekedy dávno, ešte počas vysokej školy, posunkový jazyk. Teraz býva v Bratislave.
Prikývla som. „Poznám, áno. Prečo?"
„Poviem prekvapenie. Chce ma zobrať z detský domov k nemu domov. Budem s ním bývať."
„Ahá", prekvapená som rozhodne bola.
„Kúpil botasky, povedal, že budeme spolu bývať. Sľuboval."
Mišo mu nakúpil botasky, nohavice, mikinu, tašku....a Rudko sa začal správať tak, akoby ho tieto dary pasovali ako rytiera, do vyššej triedy, do vyššej kasty. A tak sa vzďaľoval od kamarátov.
O tri mesiace.
„Rudko, Rudko..." posunkovala som pre zmenu ja. Chcela som vedieť ako sa má, ako Mišo, či ho bol pozrieť, či je to vybavené, či naozaj bude bývať s ním v Bratislave. Nezdal sa mi totiž veľmi šťastný a spokojný. Ako vtedy. Dávno, keď mi o túžbach a sľúbených prianiach hovoril.
Nesplnili sa. A čo je horšie ani sa neplnia.
„Mišo bolo ešte jedenkrát návšteva, doniesol druhá nová mikina, značková. Ale potom už nebolo. Asi veľa roboty. Tak povedal."
Naozaj to tak bolo. Ako vravel. Ako posunkoval. Ako som tušila. Bol za ním ešte jedenkrát, doniesol mu značkovú Nike - mikinu, povedal, že má teraz veľa roboty, že teraz ho nemôže zobrať, ale neskôr možno.
Je toto fér?
Rudko už v tej predstave nežije. Našťastie. Už predsa prešiel nejaký ten čas. Dva roky. Vedel, že to čo chcel sa nesplní. Vedel, že čo sa mu sľúbilo sa nikdy nevyplní.
Klobúk dole pred ľuďmi, ktorí sa odhodlali a zobrali si dieťa z detského domova. Zobrali a prijali. Otvorili mu dvere svojho srdca, aj svojej rodiny. Aj napriek tým siahodlhým byrokratickým vybavovačkám. Mali silu. Mali presvedčenie a mali lásku.
A hlavne išli tým správnym smerom. Od poznania samých seba (čo naozaj, a či naozaj chcem k sebe prijať dieťa, ktoré prezatiaľ vôbec nepoznám), cez poznanie zákonov a práv, až ku konečnému dominantnému pilieru, poznania potrieb dieťaťa. Čo naozaj dieťa potrebuje.
A zo skúseností viem, že najdôležitejšia je pre tieto deti, „Potreba pravdy". Pretože klamstva už zažili vo svojom živote viac ako dosť.
Viem, že nie vždy to vyjde. Ale predtým ako by sme chceli prísť k rozhodnutiu prijať dieťa z detského domova, je veľmi dôležité zvážiť naše túžby a predstavy....a až potom o nich povedať hlavnému aktérovi.
Rudko bol smutný. A verím mu. Jeden čas, zopár mesiacov naozaj veril, že Mišo má robotu. Tomu sa dá uveriť, pravdaže. Veď robota je všade okolo nás. Ale dôležité je, že nikdy ani nevymizne. Stále bude súčasťou našich dní. A tak argument, že dorobím a potom si Ťa zoberiem,....v mojom chápaní vôbec neuspieva.