Klobúk hore, pani doktorka

Autor: kristína brnčová | 20.9.2013 o 14:30 | (upravené 21.9.2013 o 11:25) Karma článku: 16,47 | Prečítané:  15183x

Verím tomu, že doktoriek pred ktorými by som nedala klobúk dole, ale nasadila si ho na hlavu, bez pocitu viny, je oveľa menej ako tých, pred ktorými skladám pomyselný klobúk a aj svoju úctu. Pred Vami, pani doktorka...pani doktorka čierneho dňa, však určite nie. Nasadila by som si ho a neskladala. Nepodarilo sa mi ju zachrániť. Ani po inštrukciách bielych anjelov z Rýchlej záchrannej služby, ako som ich v tom momente vnímala. Zomrela mi pod rukami. A vlastne, možno už bola mŕtva ešte o niečo skôr, ako som ju začala zachraňovať. Ja už neviem. Keď odchádza mama, máte pocit, že chvíľkami odchádzate s ňou.

Rýchla záchranná služba prišla pomaly. V mojom vystresovanom „časopriestore" sa mi to tak zdalo. Zdalo sa mi, že kým som začula sanitku pod našimi oknami, ubehlo veľmi veľa času...aj keď to nemusela byť pravda. „Bieli anjeli" sa zavreli do izby, aby mamke dali vypiť životodárnu tekutinu a vrátili mi ju späť.

 

Nepomohlo. Zomrela. Zavolali obhliadajúceho lekára.

 

Mne čas, touto správou zastal a tak som si ani neuvedomila, či doktorka prišla hneď, alebo sme na ňu čakali. Neviem. Nepamätám si. Stále som v ušiach počula mamkin dych, ktorý bol už iba akousi fatamorgánou.

Prišla. Zazvonila. Otvorili sme.

„Tak kde ju máte? Kde máte tú mŕtvolu?" spýtala sa chladne, akoby sme našli nejakú cudziu mŕtvolu vo svojej skrini, ktorá by mala byť predmetom vyšetrovania.

 

Obzrela. Spísala. Odišla. Našťastie.

Ťahal z nej chlad tej nočnej hodiny. Neskutočný chlad. Dobre, že si pamätám len tak málo.

 

Mne sa okolo tretej veľmi priťažilo na hrudi. Z toho všetkého nahromadeného, zviazaného a hodeného do môjho srdca. Presne tam som totiž pociťovala najväčšie bodanie, rezanie, pálenie.

Zavolali „bielych anjelov" opäť. Tentokrát ku mne.

 

Ja neviem či prišli skoro, alebo neskoro. Nevnímala som nič, iba moja teta mi povedala, že prišli asi za dvadsaťpäť minút. Čo sa mi zdá na Rýchlu zdravotnú službu dosť neskoro.

 

Vo dverách som počula ten istý hlas. Tá istá doktorka, ktorej odchodu som sa tak tešila.

„Prosím Vás pani doktorka, kde ste boli tak dlho?" spýtala sa moja teta.

„Áále viete, kým sa ja oblečiem a upravím, mne to trošku už aj trvá," nemiestne zavtipkovala.

 

Ja si už z tejto chvíle pamätám iba jej obligátnu, naučenú otázočku :

„Tak, kde ju máte?"

 

...a potom už iba ranné pohladenie po tvári službukonajúcou sestričkou.

Sestrička, vďaka za to teplo vo Vašej dlani aj srdci.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?