Kristínka, ahóóój

Autor: kristína brnčová | 22.1.2014 o 17:47 | (upravené 22.1.2014 o 20:22) Karma článku: 12,37 | Prečítané:  1427x

Išla som po pešej s novými chlpatými slúchatkami na ušiach. Tešila som sa z nich a tak mi neprekážali ani závažia v oboch rukách. Múka, konzervovaný hrach, mandarínky, trčiaci pór z tašky, či čierne fit bagety, ktoré bývajú asi najmäkšie z celej Kremnice. Zahľadená do myšlienok, čo idem po vyložení nákupu ako prvé robiť, a započúvaná do Janošíkovho ľúbenia.

A zrazu mávajúce ruky tlupy zababúšených hláv. Z diaľky som videla ako jeden druhého šťuchali a ukazovali na mňa. Posunkovali si navzájom: „ Pozri, tam Kristínka!! " „ Ahóóój, Kristínka !! "

Ako som sa k nim približovala, skladala som si chlpaté slúchatká. Trma vrma našich detí sa na mňa vrhla, akoby sme sa videli pred rokom, a pritom sme sa videli pred dvomi, či tromi hodinami v škole. Išli z omše, pretlmočenej do  posunkového jazyka. Aj  ja na ňu niekedy chodím, aj keď som už dávnejšie nebola.

„ Kde si bola, Kristínka? "

„ Kde ideš Kristínka? "

„ Nákup, ahá....bude variť? "

„ Zajtra prídeš škola? "

Hovoriace ruky nabrali kozmickú rýchlosť. A keď práve nehovorili, tak ma objímali a prikladali si hlavu na moje rameno. Zložila som tašky, aby som mala voľné ruky na odpovede. Keď sme sa takto vyrozprávali, zobrala som nákup a založila slúchatká. Vedela som, že sa ešte asi päťkrát obzriem a asi päťkrát mi ešte deti zakývajú. A tak aj bolo.

„ Ahóóój, zajtra vidíme v škola ."

To sú naše deti. Nie sú príkladní a vedia poriadne vyčerpávať. Vedia byť ako roj včiel, ktorý sa Vám zamotá do uší, vlasov aj celého  tela.

Niekedy, dni s  nimi sú oveľa ťažšie ako tie najťažšie myšlienky našich predstáv...ale čo je na nich vzácne je, že sa cítia byť súčasťou Vášho života a Vy ste zas súčasťou toho ich.

Nezapreli by Vás, že Vás nepoznajú, keď Vás poznajú.

Nezapreli by Vás, že Vás nevidia, keď ich oči Vás vidia.

 

Takouto diagnózou „NEPOZNÁM", našťastie netrpeli ani „moje kakaové deti", keď som ešte pracovala v Špeciálnej škole v Banskej Štiavnici. Nadviazať kontakt a vytvoriť aký-taký, neskôr veľmi pekný a pestrý vzťah s nimi, si vyžiadalo veľa síl, odvahy, trpezlivosti a lásky, ale môj osobný úspech bol v tom, že keď som čokoľvek potrebovala boli tam. Keď som kdekoľvek išla, či som ťahala na bicykli do kopca, či viezla sa z kopca...a videli ma, hneď som za sebou počula : „ Kristínka ahóóój. "

Boli to „kakaovníci", deti z úplne zlého sociálneho prostredia, kde neplatia žiadne pravidlá, zákony ani detské práva. Boli to deti ulice a čiernych cintorínov, keďže niektorí spávali zčasu načas aj tam. Deti zaostalé, nepovšimnuté, nehľadané.

 

Už mám dve skupinky detí a  mladých dospelých, ktorí popri všetkých svojich diagnózach zdravia, aj svojho osudu, nemajú v zdravotnej karte zapísanú diagnózu „NEPOZNÁM".

Tretiu skupinku z môjho blízkeho okolia tvoria deti a mladší dospelí, aby sa neurazili, s mentálnym postihom, vývinovými poruchami do jedného smeru, alebo do smerov viacerých.  Táto skupinka, alebo jej jednotliví členovia, keď Vás uvidia v meste, na ulici, pri obchode....hneď ich uvidíte aj Vy. Obzriete sa na svoje meno.

„Kristínka, tu sme. Vidíš nás? Ahóóój," kričali a poskakovali moji kamaráti z Červeného kríža, keď ma uvideli pred budovou ambulancie mojej doktorky.

 

Ponáhľala som sa, ale odbehla som za nimi a každého z nich som si silno vystískala. Možno som si z  čisto egoistických dôvodov, potrebovala od nich ukradnúť, aspoň malý kúsok ich detskej bezstarostnosti, a bezhraničnej veselosti.

 

Štvrtá skupinka v mojom okolí, je skupinka infikovaná. Nakazená zlovestnou diagnózou „NEPOZNÁM".

Sú to deti, ktoré majú v karte zapísaných len zopár diagnóz, podobných diagnóze
„ NEPOZNÁM ", alebo diagnóze „ JA SOM ÚPLNE JEDINEČNÝ ".

Sú to deti, ktoré mám tiež rada, ale mi je ich trošku ľúto. Vyzerajú bez života a smejú sa bez úsmevu. Nie sú to deti s takými škrabancami na duši, ako sú „kakaovníci"(je možné, že sú to škrabance iné). Nie sú to deti so žiadnymi vývinovými, duševnými, telesnými, alebo inými „ -nými " poruchami,..... ako kamaráti z Červeného kríža.

 

Sú to deti zdravé a mohli by byť aj naozaj šťastné. Ale nevyzerajú tak. Príliš sa zaoberajú sami sebou, až sa v sebe strácajú a nevedia sa opätovne nachádzať. Nepoznávajú ľudí, ktorí sa s nimi učili, ktorí im pomáhali, ktorí sa s nimi smiali. Pozdraviť, usmiať sa na týchto ľudí  na ulici, by  bolo úplné, ale  že úplné spoločenské zlyhanie v ich presvedčení.

 

A tak dajú hlavu dole a bez výrazu a mimiky....pridajú do kroku. Aby unikli. Pred ľuďmi? Sebou?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?