Zblúdilá ovečka, ktorú pastier nestráca II.

Autor: kristína brnčová | 3.2.2014 o 11:38 | Karma článku: 12,63 | Prečítané:  878x

Spevácky zbor v zložení pani kostolníčky a štyroch žien v laviciach sa už začal precvičovať. Chlapi, ktorí sedeli roztrúsení po voľných laviciach, nespievali. Asi sa sústredili na inú, dôležitejšiu činnosť...držať palce speváčkam, ktoré ťahali do nebeských výšin melódie, tak ťažko nájdené v skutočných piesňach zo spevníkov. Mám rada túto rodinnú atmosféru malého kostolíka. Sviatok rodiny a  ja som mala také isté šťastie ako pred rokom. Staručký pár, zodpovedného pastiera a  jeho stratenej ovečky, ma poctili svojou prítomnosťou v lavici, kde som sedela. Možno som ich pritiahla svojou túžbou, mať ich niekde nablízku....aby som si z nich  opäť raz, niečo krásne a krásne poučné prečítala. Do kostola prišli ako vždy, držiac sa za ruku. Prežehnali sa a išli smerom k mojej lavici. Požehnané ich rozhodnutie.

Pastier : „ Máte tu voľné? "

Ja : „ Pravdaže, nech sa páči. " Keby tak vedeli, že najviac zo všetkých som čakala práve na nich.

 

Speváčky spievali ostošesť. A jedna z nich spievala, asi o osemstošesť. Speváčka
s mylným presvedčením svojich zlatých hlasiviek. O  čo falošnejšie, o to hlasnejšie.  Snažila som sa chytiť melódiu, ale jej vibráta a trilky ma neustále vyhadzovali
z kolotoča. Knižku som radšej zavrela.

 

Stratená ovečka, zmätená tetuška asi 85 ročná, veľmi často na mňa spoza širokých ramien, svojho asi 90 ročného pastiera, nakúkala. Vždy som sa na ňu usmiala a ona sa zmätene, vždy znova a znova schovávala za ramená. Ako malé dieťa, ktoré pristihnete pri nejakom šibalstve.

 

Omša pomaly postupovala, až sa priblížila k podstate tohto sviatočného stretnutia:   obnovenie manželských sľubov a požehnanie rodín.

 

Pastier : „ Daj mi ruku. "

Ovečka : „ Už ideme? "

Pastier : „ Nie, ale farár hovoril, aby sme sa chytili."

Farár to hovoril už oveľa skôr, ako to pastier stihol, nie ani tak počuť, ale odkukať od ľudí, sediacich vedľa v lavici.

 

Pastier : „ Ide nás požehnať ," vysvetľoval múdro svojej nič netušiacej ovečke.

Ovečka : „ Dobre. Nech nás požehná."

 

Po prijímaní sa mu ovečka len len, že nezatúlala opäť. Pokorne a pokojne vstal a išiel si pre ňu. Po svätom prijímaní zastala a nevedela v ktorý smer sa vybrať. Našťastie, jej oči a kompas, ju chytili za ruku a odprevadili naspäť do lavice.

 

Z kostola odchádzali, tak ako prichádzali....držiac sa za ruku.

 

Možno tak chcela pastierova zodpovednosť ale asi skôr, už vžitá láska.

Nepotrebovali k tomu vyzvania, ktoré počas omše aj tak nepočuli. Majú oveľa viac, ako len jeden druhého. Aj napriek zoslabnutému sluchu majú na svojich srdciach  implantované, veľmi kvalitné zosilovače vzájomného prežívania a lásky.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?