Bojovník za lízatkovú spravodlivosť

Autor: kristína brnčová | 8.4.2014 o 15:27 | Karma článku: 12,32 | Prečítané:  1108x

Začínala sa veľká prestávka, keď Miško vstúpil do triedy. Našich prváčikov som posielala na chodbu, pričom skoro každý z nich sa z tej chodby po chvíľke vracal späť. Jeden si zabudol chlieb, druhý jablko, tretia fľašu s  čajom, štvrtý toaletný papier na záchod,...a podobné zabúdačky. Miško ma netrpezlivo ťukal na rameno.

Miško : „Tiáá, Tiáá,..."

„Počkaj," posunkom som odpovedala.

 

Miško patrí k najväčším hladošom našej školy. Zje všetko a  najradšej všetko hneď. Možno preto, aby sa nemusel trápiť tým, kedy to zje a či bude mať dostatok času na jedlo, a čo ak mu to niekto zje skôr, ako si on rozmyslí, či ide, alebo nejde jesť ?! Veľa otázok, a načo sa nimi trápiť a hľadať odpovede.

Zjem všetko a hneď a mám pokoj.

 

Miško si aj desiatu väčšinou zje ešte pred vyučovaním.

 

Typickým znakom citovo deprimovaných, alebo vyprahnutých detí je, že si práve jedlom a uspokojovaním fyzických potrieb, zatláčajú veľké fúgy na duši. Vypálené bolestivé miesta na srdci. Chýbajúcu lásku z minulosti, chýbajúci cit z detstva.

 

Miško, je tým najsvetlejším prípadom. Prešiel si kadečím. Od biologickej rodiny k rodine domováckej, od jedného detského domova k druhému.

 

Jeho záchytná bója, bola stále posúvaná ďalej a ďalej na iné a iné miesto. Keď  k  nej doplával, stihol si vydýchnuť asi iba na tri výdychy a znova ju strácal.

 

Miša mám rada, aj keď je to čert  s  rohami po celej hlave.

Deťom zvykne veľmi ubližovať, berie im desiaty, bije sa a provokuje veľakrát všetko a všetkých navôkol.

Podľa mňa nevie nájsť spôsob, ako s ostatnými vychádzať a mať s nimi kamarátsky vzťah. Hľadá cestu, ktorú niekedy aj nájde, ale veľmi rýchlo sa z nej šmykne.

 

„Tiááá....", nemohol sa dočkať, kým vyprevadím z triedy naše zábudky, čo všetko zabúdajú.

„Áno, Miško?", konečne sa dočkal mojej pozornosti.

„Pamätáš si, keď Ty mi dala lízatko, keď v triede bolo oslava?", presne som vedela, kde smeruje túto svoju nostalgickú spomienku na lízatko.

„Áno, pamätám si...", a dala som mu pusu na čelo.

„Nemáš ešte?", potmehútsky sa uškrnul.

„Miško, a  pamätáš si, čo som Ti hovorila ja?", pokračovala som v nostalgii.

„Čo?"

„Že, keď budeš chodiť vypytovať sladkosti a jedlo, dostaneš figu. Figu borovú."

„Áno, pamätám," a pre teraz skončil s vypytovaním sladkostí.

„Ja keď budem chcieť Ti niečo dať, vieš, že si Ťa vždy zavolám...ako predtým, minule."

„Viem," chápajúco ma objal. Uškrnul sa a ukázal posunok „ sranda."

Zahral to tak, že to všetko bol len vtip, že srandoval.

 

Ale naša skrinka, kde máme odložené sladkosti, mu aj tak nedala pokoja. Teraz sa však opýtal veľmi slušne:

„Nemáte už sladkosti? Vôbec?"

„Nie, už deti zjedli," odpovedala som.

„A Ty bolo sladké?," neprestával s výsluchom.

„Nie."

Zazvonilo na hodinu. Utekal do triedy, ale po hodine sa znova na prestávku vrátil do našej.

„Mám tajomstvo," a tváril sa naozaj tajomne.

„Tento cukrík je Tvoj, Ty si nemala," a rozhodne mi ho vtláčal do dlane.

 

 

Nebolo by dobré, ho ohrdiť. Ohrdiť jeho presvedčenie a odhodlanie bojovať za akúsi „spravodlivosť". Zobrala som si cukrík a  Miška silne objala.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?