Vysokoškoláci, majú v slove záponu „školáci", ktorá sa naoko zlieva s detským bezstarostným časom. A tak, ako školáci, tak aj stredoškoláci, a vysokoškoláci, majú ešte zbytkové právo, tváriť sa úplne bezstarostne.
V uliciach som však túto bezstarostnosť nevidela. Stratili sa z nočných ulíc rozosmiate tváre, ktoré sa pred nejakým časom naháňali po pešej zóne a detsky sa schovávali za ružové, či belasé magnólie. Stratili sa z Nitry ľudia, ktorí tancujú z radosti. A možno sa nestratili, len my sme ich nestretli. Možno už spali. A možno boli v meste v piatok a nie v sobotu, ako my. Asi sme iba nemali na seba šťastie.
Ulice boli úplne čierne...asi od strachu. Každá chvíľka niesla v sebe krik a hluk, doprevádzaný ženskými slzami. Pri tulipánoch, zaparkované dve policajné autá, privolané riešiť ďalšie a ďalšie bitky. Pri vstupe do jedného baru, žena fackala nejakého muža, v ďalšom bare zas muž fackal iného muža...a ten iný muž kopal ďalšieho. Ženy kvílili a plakali. A ja som sa úprimne bála.
Nemilosrdná agresivita nepoznala známych, či neznámych. Každý kto bol okolo sa jej chtiac, či nechtiac dotkol. Bránil sa, alebo sa zľakol ako ja.
Možno sme v tomto svete niekedy úplne stratení. Nevyznáme sa vo vzťahoch a práca nám padá na hlavu. Zabúdame, že sme tu a teraz a sme zdraví, tak by sme mohli byť aj relatívne spokojní. Padáme do dier, čiernych ako sadza a z tých dier rovnako takí čierni, začmudení, špinaví a zúfalí aj vychádzame. Zúfalosť sa nám nedarí utopiť ani v 72% tnej domácej.
Postupne strácame dôvody sa spontánne tešiť a naháňať sa pod magnóliovými kvetmi.