Kristínka pomôž, ja nechcem ísť domov III.

Autor: kristína brnčová | 28.5.2014 o 17:15 | (upravené 28.5.2014 o 17:21) Karma článku: 10,01 | Prečítané:  1545x

Bolo po Veľkej noci. Chlapci si navzájom rozprávali, či posunkovali, koľko dievčat obliali, aký dlhočizný mali korbáč, alebo koľko čokolád majú ešte schovaných na tajne tajných miestach. Dievčenská debata sa posúvala smerom od studenej vody, pišťajúcich zvukov a spomienok na párky, či klobásy na zadku. Kým sa deti pripravovali na matematiku, rýchlo som si odbehla na záchod. Pred záchodovými dverami stála Ruženka a pozerala sa z okna. Ruženka je nepočujúca, má ešte niekoľko sestier  a  všetky sú v detskom domove. Od najstaršej až k najmladšej. Ale našťastie sú spolu. V jednej domováckej rodine. Na Veľkú noc boli doma. Tak ako na všetky sviatky, či  letné prázdniny. Pred dvomi rokmi, sa prázdninový pobyt, v domácej biologickej rodine, skončil pre ne predčasne. Už po niekoľkých dňoch, musela pre ne do rodiny prísť, sociálna pracovníčka spolu s  pani vychovávateľkou. Poslané na ulicu, mamou a otcom, žobrali na ich žranicu.

Neskutočné osudy vedia pripraviť rodičia svojim deťom. Keď sa vtedy predčasne vrátili o všetkom sme sa rozprávali. Nechceli sa tam vrátiť, nikdy viac.

A teraz po Veľkej noci to bolo podobné.

 

„Ruženka, ako bolo doma? Veľká noc?“

„ Zle,“ a pohľad zapichla na chladné dlaždice na zemi.

Prekrížila som nohy, keďže stále som na záchode nebola a pokračovala som. Aj keď som už tušila, čo mohlo byť asi na ich pobyte doma také zlé.  

 

„Zle? Nebolo veselo? Chlapci, korbáče, voda, oblievať? Koláče a veľa jesť? “

Pozrela sa mi do očí, potom na prekrížené nohy a pokračovala.

 

„Kristínka, nebolo dobre. Bolo veľmi veľa ľudí u nás doma.“

„A to je zle? Veď keď veľa ľudí, veľa veselo, hm? Veľa zábava...,“ nádejne som sa usmiala, že prikývne. Vedela som však, že si nahováram a nereálne idealizujem.

 

„Bolo zle. Všetci opití, pokazené hlavy. Iba pivo, alkohol, krik a bitky. Nechcem ísť domov. Chcem detský domov.“

„Tu máš asi viac pokoj, však?“

„Áno, je tu pokoj a poriadok.“

Pohladkala som ju po pleci s jemným úsmevom. Usmiala sa späť.

 

Je naozaj nutné, posielať deti z detských domovov na takéto rekondičné pobyty? Do rodín, kde im od ich najbližších, hrozí reálne nebezpečenstvo? Do takých rodín, kde sú bité a musia sa pozerať na opitých rodičov?

 

...len preto, že sú s nimi spojené biologickým povrazom, ktorý ich škrtí a dusí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?