Kiežby vzlietli anjeli do smutných chodieb onkológie

Autor: kristína brnčová | 15.5.2011 o 20:53 | Karma článku: 9,30 | Prečítané:  1251x

  Počasie doslova pretláčalo cez kopír naše prežívanie. Upršané, zafúkané, smutné a daždivo uplakané. Návštevy pacientov bývajú väčšinou také . Nemocnice samotné bývajú také. A onkológia obzvlášť. Čakala som aspoň narcisy pri vstupných dverách, ktoré by dodali jasnejšiu farbu smutným náladám. Neboli. Napriek ich Medzinárodnému dňu . Stratili sa v kvapkách dažďa a chvíľkovej beznádeji. Možno. A možno aj pre niečo oveľa zmysluplnejšie a reálnejšie.  

„ Ani snad nevíš jakým darem smíš být. Co když někdo nablízku zrovna teď, potřebuje uslyšet třeba jen jediné slovo Tvé..."

 

...a to slovo prišlo. Predavač v novinovom stánku bol tým človekom, ktorý ukradol všetku tú zeleň, všetky kvety, všetky narcisy. A poukladal ich na svoje noviny a časopisy.

„ Dobrý deň."

„ Dobrý deň aj Vám, čo Vám dám? "

„ Plus 7 dní a SME, poprosím. "

„ Nech sa Vám páči, ešte niečo si vyberiete? "

„ Nie , ďakujem. Dovidenia."

„ Tak už mi nezostáva nič iné, len zapriať Vám krásny deň. Majte sa pekne . "

Zakončil úprimným úsmevom. A mne sa v tej chvíli zazdalo, akoby som neodchádzala z novinového stánku , ale z kvetinárstva. Toľko radosti a úsmevov v jedinom stánku. Asi najviac z  celého „veľkolepého" onkologického komplexu, ktorý mal legendu v šípkach a navigačných tabuliach : „Oddelenie leukemických ochorení " , „ Patológia " , „ Rádioaktívne stredisko "... a ešte veľa veľa, ale nie však oveľa povzbudivejších smerovaní.

Stačili tri vety  „ kvetinára" novín a rozkvitli aspoň na chvíľu narcisy nádeje. Iného človeka si v tom stánku ani neviem predstaviť.

 

„... spatřit na malý okamžik Tvuj úsměv..."

 

Kiežby som ho mala dosť. Dosť a dostatočne priebojných, aby dokázali otepliť dušu našej milej. Priebojné, nebojácne úsmevy a silné slová , ktoré by presviedčali všetkých nás , že všetko opäť raz a znova...bude v poriadku.

Vstúpili sme do dverí, ohlásení ako návšteva. Vydezinfikované ruky prípravkom spred dverí  a s rúškami na ústach, aby žiadny z  mini maličkých vírusov nemal šancu prekročiť ani na kúsok od nás k nej, do jej blízkosti.  Aj keď sme boli zdravé, bez chorobných symptómov chrípky, či nádchy,...všetko je relatívne a človek ani sám nevie, čoho všetkého je prenášačom. Mohol by ju zabiť, čo i len najmenší, ale zákerný vírus, keďže leukocyty sa už pohybovali  niekde v úzkom intervale ( 500-600) . Báli sme sa ju aj pobozkať, či objať pri príchode, aj keď najradšej by sme ju držali a nepúšťali po celý ten čas, len aby sme ona aj my, ešte hlbšie precítili chvíľu prítomnosti , spolupatričnosti , či nádeji v tej krutej atmosfére prevoňanej agóniou a smútkom.

Nenašli sme ju na izbe. Nenašli sme ju v sprievode sestričky. Našli sme ju po trištvrte hodine, či hodine, ako úplne sama blúdi a prechádza z  dverí do dverí, po vyšetreniach . S imunitou, ktorá sa drží na vlásku, na tenkom ľade hrúbky 600  záchranárov...leukocytov.

Sestričky bez mimiky, posielali nás tam a tam...a zas späť a my zúfalé hľadali sme po smutných chodbách onkológie skoro všetkých typov,  červený župan a hnedé , ešte bohaté vlasy.

Kiežby Pánboh zoslal do týchto chodieb svojich  anjelov strážnych, ktorí by boli krásne bieli, pokojní a usmievaví. Určite by dokázali rozžiariť duše a izby ľudí , ktorí bojujú...tu, v navigačnej tabuľke : „ Oddelenie leukemických ochorení- lôžková časť ." A potom by sa títo anjeli mohli presunúť aj o poschodie vyššie, či nižšie...proste, kde by ich práve potrebovali.

Boli by anjeli v bielom. Boli by anjeli v zdravotníckej rovnošate, anjeli namiesto personálu, ktorý trieska dverami izby, keď ide vymeniť chemoterapeutickú fľaštičku, či infúziu. Namiesto personálu, ktorý sme tam videli, bez gest, mimiky a ochoty spolupodieľať sa na osude chorých, čo i len jedinou vetou: „ Ako sa dnes cítite? "

Slabšie povahy pochováva takýto personál už  zaživa. Keby si aspoň ten „kvetinár " novín z prízemia vybavil aspoň raz za dva dni na každom poschodí návštevné hodiny. Keby. Bolo by jasnejšie a slnečnejšie na týchto chodbách.

 

„ ...ucítit ve své ruce Tvuj dotek ..."

 

Bolo by veľmi dobré , keby sa mi nechveli. Moje ruky , moje srdce. Aby boli pevné a netriasli sa strachom a neistotou. Je však až nesmierne ťažké udržať svoje ruky v pokoji, keď ich srdce rozochvieva . Keď ich srdce mýli a robí nepokojnými.

 

A možno chceme od seba niekedy až priveľa. Čakáme, že naše srdce bude nezávislé od rúk a ostatných častí tela, a  naopak. Nie sme stroje ani roboty, a dokonca ani pantomimický personál zo spomínanej onkológie. Možno zlyhávame, ale priznávame...a práve v tomto priznaní sa pokúšame stúpať po našich ďalších a ďalších schodíkoch života .

 

„ ...ani snad nevíš, že je i  v  Tvé moci, říci slovo jen...aby ten druhý byl  uzdraven."

 

...keby sme tých čarovných slov  mali vždy nekonečne nekonečne veľa.

 

( Použitá báseň : František Trlík : Ani snad nevíš )

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Lajčák hovorí o výbere Evky niečo iné, ako pred mesiacmi

Minister sa mesiace pri Evke bránil prieskumom, teraz priznáva, že žiadny nebol.

DOMOV

Prieskum: Most-Híd je na hranici zvoliteľnosti, predbehlo ho aj KDH

Vo voľbách by opäť zvíťazil Smer.


Už ste čítali?