„Dobrý deň."
„Dobrý deň aj Vám."
„Vykúpenie je už blízko, viete?"
Nie iba deti, ale aj ja som nechápavo pozerala na tajomného posla budúcnosti. Chcela som zrýchliť, alebo spomaliť, alebo zarozprávať sa späť do posunkov s deťmi. Ale pani prehlučovala naše rozprávajúce ruky.
„Vy, moje zlaté deťúrence, budete spasené. Všetky deti, ktoré sú choré, postihnuté, nevidiace, nepočujúce..." pokračovala vo vymenovávaní rôznych diagnóz.
Už začala vyprchávať moja trpezlivosť a detská zrejme takisto. Nevydržali a stále do mňa sťuchali a pýtali sa ma, prečo „ tá" zvláštna žena tak na nich pozerá, a čo mi rozpráva,...a čo vlastne chce. Žena mala úhrančivý pohľad, plný tých najnepríjemnejších pocitov. Snažila som sa toto jej omámenie ukončiť.
„Viete, ja som kresťanka katolíčka a verím, že Boh je láska, a tá láska je ukrytá aj v týchto deťoch. Mám ich veľmi rada a preto Vás prosím nestrašte ich svojím nepríčetným zízaním, nerozumejú Vám a nerozumejú ani tomu, prečo tak na nich pozeráte."
Rozčúlila som ju.
„Keď mi neuveria, budú zatratení, zhoria v pekle. Musia tomu všetkému uveriť. Budú vykúpení, len ma musia počúvať . Musia! "
Bláznivá ženská jedna.
„Hmm. Počúvať. A viete vlastne, že tieto deti sú nepočujúce? Nechajte ich prosím na pokoji, oni majú už dávno Pána Boha v podobe lásky v sebe. Láska, ktorá ich vedie a hlavne počúva...nie ako Vy. "
Našťastie sme odbočili a pokračovali v ceste sami. Možno si žena ani nevšimla, že už nejdeme s ňou a rozprávala ďalej.
Včera som videla v televízii podobný skutočný príbeh, bláznivo zatracujúcej viery. Viera, ktorá zatracuje všetko a všetkých.
Otec predurčoval svojej dcére peklo a zatratenie len preto, lebo s ním nechcela chodiť na polnočné sväté omše. Nechcela pomáhať v kostole, nechcela chodiť na rôzne stretká, spievať, modliť sa ružence, meditovať. Kričal a krik rozprašoval vôkol seba ako popol. Naoko uspokojivým ospravedlnením by bolo, keby sa priznal k nejakej poblúznilej sekte, ale nie. V žiadnej sekte údajne nebol. O to horšie.
Ako je vôbec možné, že jednotlivci nadobúdajú v sebe výsostné právo hodnotiť a zhodnocovať životy iných?! Predurčovať ich na zatratenie a pekelné muky? Zrejme iba ak by oni samotní boli strážcami pekelných brán. Aké muky? Aké peklo? Aké zatratenie?
Ja verím, že Boh je láska, ktorá je roztavená všade vôkol nás. Je vo veciach, v stromoch, v ľuďoch a v prírode. Je v raňajšom svite, v dúhe, či vo večernom súmraku. Verím, že láska je vôkol nás,...len niektorí nechápaví sa ju snažia zničiť skôr ako ju spoznajú. Láska je v objatiach, slová, či skutkoch.
Zároveň verím takej viere, ktorá hlása presne takú lásku, ktorá nepočíta účasti na bohoslužbách, ale účasti na životných osudoch druhých ľudí.
Láska, ktorá počúva, aj keď ona sama zostáva veľakrát nevypočutá.
Láska, ktorá učí druhých ľudí tancovať v dažďových kvapkách utrpení, aj keď ona sama sa veľakrát topí v kalužiach.
V takú lásku a v takú vieru verím.