Sen taký smutný ako z Andersenovej rozprávky.
„ Blížili sa Vianoce. Všetko prenádherne voňalo a Banská Štiavnica sa pod rúškom čarovných chvíľ premieňala na vianočné mestečko, plné zvončekov, stromčekov, svetielok, voňajúceho čaju, či vianočného punču. Večer tíchol pod začarovanými melódiami zvonkohry z radnice. Sneh sa hanblivo jemne trblietal pod pouličnými lampami, svetielkujúcej atmosféry.
V meste nebolo ani nohy. Iba stopy v snehu zostali po vianočnom zhone ľudí, ktorí na poslednú chvíľu zháňali darčeky pre svojich najbližších.
V domoch svetielka, v svetielkach pokoj a v pokoji rodina. Stromček v kúte a okolo deti, samé deti a smiech a koláče. Otec a mama. V každom okne to bolo rovnaké a do každučkého okna, ktoré som videla, som nazrela.
Ja som blúdila sama. Po meste, po uliciach, popri domoch, kostole, trojičnom námestí, či obchodoch. V ušiach melódia Vianoc a v srdci smútok. Nazerala som do okien, hľadala a kričala do noci : „ Mami, už idú Vianoce...kde si? Poď už domov. Som sama a všetko som už pripravila....len Teba nemôžem nikde nájsť! "
V žiadnom okne som Ťa mami nevidela. V žiadnom dome si nebola...a tak Ťa skúsim ešte večer pohľadať vo hviezdach.
