„To ideme týmto autom? Hmm, nie je veľmi nové."
„Nie, máš pravdu, je staršie, ale som rada, že nám aj teraz poslúži."
„Neviem, či viete, aké my máme auto...?!"
„Neviem."
„Stálo asi 30 tisíc Eur. Ja Vám ho ukážem na mobile, počkajte."
„Nie, nie...neukazuj mi teraz nič, veď vidíš, že šoférujem."
Deti sa medzi sebou zatiaľ rozprávali. Pridalo sa k nim aj počujúce dievča, ktoré aj keď nevie posunky, našlo si k nim cestu. Naši Nepočujúci vedia celkom dobre odzerať, takže posunková komunikácia nie je nevyhnutná. V ich smiechu ich prerušila otázka :
„Viete, že ideme s mamou a otcom na dovolenku k moru tento rok?"
Prikývli, že rozumeli, ale nemali dôvod a hlavne čas zapojiť sa do diskusie, pretože ich predbehol podrobný popis destinácie, služieb a hodnôt pobytu.
„...je to veľmi drahý pobyt, ideme tam na 14 dní, bude tam bazén, sauna, tobogány, jedlo, pitie perfektné,...."
Pokračoval, ale už bez poslucháčov. Tak skúšal inú tému.
„Otec mi ide kúpiť najnovší mobil X-peria. Strašne drahý. Poznáte ho Kristínka?"
„Nie, nepoznám. A tešíš sa na dnešné vystúpenie, Rasťo? Dúfam, že sa Vám to vydarí. Budem držať palce."
„Keď sa nevydarí aj tak mi mama sľúbila, že ideme na hory. Na veľmi drahú lyžovačku."
Začala som ho ľutovať. A ľútosť nie je z tých najpozitívnejších vnútorných pocitov. Poukazuje na akúsi nerovnosť. Vedela som, že toto všetko, s čím Rasťo začal, s čím pokračoval aj s čím skončil, kým sme nevystúpili, že toto všetko nebola žiadna fabulácia a vymýšľanie niečoho, čo iba chce. Vedela som, že je to pravda. Poznám rodičov.
Ľutovala som ho, že nedokáže nájsť cestu k druhým. Stále hľadá iba spôsoby, ako by mali ľudia prísť k nemu, ale ukazuje im tie najnesprávnejšie chodníčky.
Hrá hru, ktorú ho naučili jeho rodičia. Zvykol si veriť tomu, že všetko sa točí okolo neho. A okolo všetkého materiálneho, čo ho obklopuje.
Má veci namiesto ľudí. Má mobily a notebooky namiesto vzťahov. A tá samota ho ničí.
Materiálne zasypalo sociálne, ľudské a empatické.
Keď sa na neho niekto škaredšie pozrie, rozreve sa. A to už má 13 rokov.
Zostáva v placente, a svet na neho dýcha len studeným dychom cez jej membrány.
Budem sa tešiť, keď sa nám ho podarí zaradiť medzi nás. Bude hrať futbal a tešiť sa z víťazstva, či smútiť z prehry. A všetko s kamarátmi.
Bude pomáhať slabším a povzbudzovať ich.
Bude sa spontánne zapájať do veselo-bláznivých rozhovorov a nápadov chalanov v jeho veku.
Ja si myslím, že by z neho mohol byť dobrý člen. Ale musíme ho naučiť počúvať a vnímať okrem vecí aj ľudí navôkol.