Bojovník za lízatkovú spravodlivosť

Autor: kristína brnčová | 8.4.2014 o 15:27 | Karma článku: 12,32 | Prečítané:  1122x

Začínala sa veľká prestávka, keď Miško vstúpil do triedy. Našich prváčikov som posielala na chodbu, pričom skoro každý z nich sa z tej chodby po chvíľke vracal späť. Jeden si zabudol chlieb, druhý jablko, tretia fľašu s  čajom, štvrtý toaletný papier na záchod,...a podobné zabúdačky. Miško ma netrpezlivo ťukal na rameno.

Miško : „Tiáá, Tiáá,..."

„Počkaj," posunkom som odpovedala.

 

Miško patrí k najväčším hladošom našej školy. Zje všetko a  najradšej všetko hneď. Možno preto, aby sa nemusel trápiť tým, kedy to zje a či bude mať dostatok času na jedlo, a čo ak mu to niekto zje skôr, ako si on rozmyslí, či ide, alebo nejde jesť ?! Veľa otázok, a načo sa nimi trápiť a hľadať odpovede.

Zjem všetko a hneď a mám pokoj.

 

Miško si aj desiatu väčšinou zje ešte pred vyučovaním.

 

Typickým znakom citovo deprimovaných, alebo vyprahnutých detí je, že si práve jedlom a uspokojovaním fyzických potrieb, zatláčajú veľké fúgy na duši. Vypálené bolestivé miesta na srdci. Chýbajúcu lásku z minulosti, chýbajúci cit z detstva.

 

Miško, je tým najsvetlejším prípadom. Prešiel si kadečím. Od biologickej rodiny k rodine domováckej, od jedného detského domova k druhému.

 

Jeho záchytná bója, bola stále posúvaná ďalej a ďalej na iné a iné miesto. Keď  k  nej doplával, stihol si vydýchnuť asi iba na tri výdychy a znova ju strácal.

 

Miša mám rada, aj keď je to čert  s  rohami po celej hlave.

Deťom zvykne veľmi ubližovať, berie im desiaty, bije sa a provokuje veľakrát všetko a všetkých navôkol.

Podľa mňa nevie nájsť spôsob, ako s ostatnými vychádzať a mať s nimi kamarátsky vzťah. Hľadá cestu, ktorú niekedy aj nájde, ale veľmi rýchlo sa z nej šmykne.

 

„Tiááá....", nemohol sa dočkať, kým vyprevadím z triedy naše zábudky, čo všetko zabúdajú.

„Áno, Miško?", konečne sa dočkal mojej pozornosti.

„Pamätáš si, keď Ty mi dala lízatko, keď v triede bolo oslava?", presne som vedela, kde smeruje túto svoju nostalgickú spomienku na lízatko.

„Áno, pamätám si...", a dala som mu pusu na čelo.

„Nemáš ešte?", potmehútsky sa uškrnul.

„Miško, a  pamätáš si, čo som Ti hovorila ja?", pokračovala som v nostalgii.

„Čo?"

„Že, keď budeš chodiť vypytovať sladkosti a jedlo, dostaneš figu. Figu borovú."

„Áno, pamätám," a pre teraz skončil s vypytovaním sladkostí.

„Ja keď budem chcieť Ti niečo dať, vieš, že si Ťa vždy zavolám...ako predtým, minule."

„Viem," chápajúco ma objal. Uškrnul sa a ukázal posunok „ sranda."

Zahral to tak, že to všetko bol len vtip, že srandoval.

 

Ale naša skrinka, kde máme odložené sladkosti, mu aj tak nedala pokoja. Teraz sa však opýtal veľmi slušne:

„Nemáte už sladkosti? Vôbec?"

„Nie, už deti zjedli," odpovedala som.

„A Ty bolo sladké?," neprestával s výsluchom.

„Nie."

Zazvonilo na hodinu. Utekal do triedy, ale po hodine sa znova na prestávku vrátil do našej.

„Mám tajomstvo," a tváril sa naozaj tajomne.

„Tento cukrík je Tvoj, Ty si nemala," a rozhodne mi ho vtláčal do dlane.

 

 

Nebolo by dobré, ho ohrdiť. Ohrdiť jeho presvedčenie a odhodlanie bojovať za akúsi „spravodlivosť". Zobrala som si cukrík a  Miška silne objala.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Lajčák hovorí o výbere Evky niečo iné, ako pred mesiacmi

Minister sa mesiace pri Evke bránil prieskumom, teraz priznáva, že žiadny nebol.

DOMOV

Prieskum: Most-Híd je na hranici zvoliteľnosti, predbehlo ho aj KDH

Vo voľbách by opäť zvíťazil Smer.


Už ste čítali?