kristína brnčová
Strácame dôvody behať pod magnóliovými kvetmi
Vysokoškolskú stretávku som si nechcela nechať ujsť. Nitra takisto krásna, nádherne rozkvitnutá už ani nie do jari, ale do leta. Vždy mala náskok približne dvojtýždňových krokov. Spolužiaci presne takí, s akými som sa lúčila pred pár rokmi. Asi nás čas ešte nestihol až tak veľmi zmeniť. Alebo si to naivne myslíme iba my. Po spoločnej večeri a večernom posedení sme sa presunuli do mesta. Spomenúť si na krúžkovice, beánie, diskotéky, pri ktorých niekedy zastával čas. Romantické bláznenie pod svetlom lámp, smiech a bláznivé preteky po nočnej vyprahnutej ulici, či parku. Hľadala som tú našu nezbednú študentskú dušu. Na námestí, po diskotékach a baroch, kde sme chodili. Pozerala som sa na rovnaké miesta, ale nevidela,...chcela som sa nadýchnuť minulých pocitov, ale necítila som okrem strachu nič.